Martin Fedorčák
Smutná balada
Nemé ústa miesto slovvidím padať anjelovna tvrdú zem z výšky snovz krídel bielych pegasov
Som také ľudské zrkadlo, ktoré sa oneskoruje...mojím osudom je chápať veci neskoro. Dnes vravím čo som mal vravieť včera, smejem sa a plačem až v druhý deň... Zoznam autorových rubrík: Próza, Texty piesní, Súkromné duševné excesy, Poézia
Nemé ústa miesto slovvidím padať anjelovna tvrdú zem z výšky snovz krídel bielych pegasov
Nevládzem už dýchať tento šedý dym každé ráno, keď z okna hladím myslím, že vyskočím Naďalej si klamať aspoň pokiaľ spím to čo bude s nami ďalej vôbec netuším
Bolesť tá stojí vždy pri mnev posteli so smútkom spímtam kde iní vidia šťatie ja ho nevidímNechápem, už sa to stalosom tu s vami aj keď sámveď mám všetko stále málosrdce iba prázdny krám
Kde bolo tam boloza morom za horoubolo raz kráľovstvos červeným obzoromV tom malom kráľovstvežil princ a princeznáich láska nebolapre nich dvoch záväzná
Stačí len málomožno len náznakzo všetkých dlaníjeho je prázdnaMožno len pohľada možno dotyk dotyk čo zblížiďiaľku dvoch očí
Reff: Ja stál som čakal tvoju tvár a s láskou strácal všetko čo mám Čo iný zaplatí si sám za prachy špinavé Osud mu dopraje to čo nám vzal Ja stál som hľadal tvoju tvár a s láskou stratil všetko čo mám Raz možno zatratím sa sám za prachy špinavé S osudom prehrajem zbohom si dám
Nezostal čas ani na plačvšetko zbehlo strašne rýchlodo srdca nôž hlbšie zatlačvšetko zrazu krásne stíchloNezostal čas ani na plačcitu bolo strašne máloči som ťa mal vôbec tak rádako by sa možno zdalo
Prstami ísť mínovým poľom tvojho tela si nepriateľ čo pohľadom po mne strieľatajná viera vo víťazstvoktorú znesvetímpri každom dotyku tvojho telarád do povetria vyletím
Život je hľadaniezriedkavé chápaniedosť časté sklamaniesamého sebaObčasné dávaniečastejšie strádanieúprimné klamanieviac než je treba
Ty malá čarovná, ulice kráľovná, Tá čo sa tvári, že vraj ma nepozná. Len pohľad vraví, nie si ten pravý, vraj sa jej nerovnám, čo len s tým spravím?
Motýlie krídla chvejú sa vo vetre, vôkol tej krásy víri len prach. Ty mlčky hľadíš na nemé obete, nás ako motýle prišpendlí strach.
To čo sa malo stať to už žiaľ nestalo sa ty mala si sa vzdať keď ráno padla rosa kto z nás sa bude báť keď budeš kráčať bosá keď sa mi budeš zdať tak blízko môjho nosa
Zajtrajšie ráno čo niekto nám vzal. Kto zavrhol lásku, kto šancu jej dal.
Na vzdory láske na vzdory strachutak už to chodí má čudnú pachuťtak už to býva, že láska bolíčo v srdci skrývaš a v duši horí